Oni - Creepypasta

Boli to nádherné časy. Roky strávené behaním po poliach, teplé slnečné lúče na belostné koži, vietor svištiacu medzi pšenicou. Každé ráno som sa budil s tou krásnou septembra Kentúckeho slnko na tvári a vôní ovsenej kaše, ktorú mama robila o poschodie nižšie. Unavene som si pretrel oči, aby som sa zbavil ospalosti a zvykol si na tú nadbytok svetla, ktorá mi ráno vždy robila taký problém. Ani som sa neobťažoval prezliecť z pyžama a ticho som po schodoch zišiel dolu do kuchyne. Všetci už boli hore, mama sedela pri stole a naberala sestre a malému bratovi lievance, zatiaľ čo otec čítal noviny. Bol to učebnicový farmár, mal na sebe ušpinené montérky, na nohách gumáky a v ľavej ruke mu dohasínala cigareta. Mama nenávidela fajčenia a vždy ho prosila, nech aspoň fajčia vonku, aby nepáchla koberce a záclony po dyme, ale on sa vždy len vyhovoril na to, že keby od neho náhodou niečo chytilo, spálilo by to pole a aj les, ktorý našej dedine obklopoval. Mama ho len prebodávala očami a krčila nos, ale s otcom nič nepohlo, ani keby sa na hlavu postavila. Keď ma uvidela, len sa na mňa sladko usmiala a uvoľnila mi stoličku vedľa seba. Poďakoval som a nabral si jeden lievanec, ktorý som hneď nato polial javorovým sirupom. Otec zložil noviny a pozrel sa mi do očí. "Veľmi sa neprejedaj, čaká nás západná časť poľa." "Jasne ocko," odvetil som, ale vo vnútri som len ticho umieral. Nenávidel som to. Nenávidel som prácu na poli. Keď som bol menší, mohol som si každý deň na tom poli hrať s kamarátmi a nemusel som sa o nič starať. Teraz, keď som starší, musím otcovi pomáhať so zberom, zasievaním a so všetkými možnými kraviny, ktoré musia "správny farmár" robiť. Nechcel som byť farmár ako otec. Vedel som celkom slušne hrať na gitaru, ale pozerám, že rodinnému dedičstvo sa asi nevyhnem. Budem rovnako ako otec vstávať každé ráno o piatej a končiť v osem večer, budem smrdieť po hnoji, oblečenie budem mať od hliny a ramená spálená od neúprosného slnka. Budem mať deti a rovnako ako otec je budem nútiť pracovať na poli, pravdepodobne kvôli tomu, aby som si vyliečil svoje komplexy. A rovnako ako otec im budem hovoriť, aby nechodili na severnú stranu poľa. Aby nechodili k lesu. Sú to len idiotské povedačky, ktoré si medzi sebou krajine ukradomky pošuškávali deti v škôlke, väčšinou je na vine rodič alebo starý rodič, ktorý sa chce uistiť, že sa nemusí báť o to, že mu decko utečie pri dni na poli. Môžu sa tradovať napríklad aj stovky rokov a stále majú na tie malé deti rovnaký efekt. Bohužiaľ rodičia často nepoznajú hranice a môžu dieťa i trošku traumatizovať. Pamätám si, že keď mi bolo okolo deviatich rokov, nedbal som na ich varovania a schválne som si hral na krajnej časti lesa. Bol veľa rozľahlý a v horúcich dňoch poskytovali veľké borovice príjemný tieň, v ktorom som často pri obedoch sedával a jedol svoj sendvič. Ani jednému z rodičov sa to nepáčilo, tak sa rozhodli, že mi udelí lekciu. Jedného večera nám oznámili, že sa idú prejsť do lesa. Pochopiteľne sestra i mladší braček začali šalieť, nech tam nechodí, že sú tam príšery. Ale ma to zanechalo chladným, vedel som, ako tieto povedačky fungujú. Avšak rodičia vyrazili na cestu. Uplynula hodina, dve, tri, a stále sa nevracali. Začala ma prepadať nervozita. Rozkázal som súrodencom, aby išli hore do izby a zamkol za sebou, že sa pôjdem po rodičoch pozrieť. Vyšiel som z domu a vyrazil som k lesu. Cez deň vyzeral tak pokojne a mierumilovne, ale teraz, keď je bezmála po jedenástej hodine, sa tiene, ktoré sa lesom mihali, premenili vo monštrá sa šialenými žltými očami a ostrými pazúrmi. Stiahlo sa mi hrdlo a urobil som prvý krok vpred.

Akonáhle som vstúpil na pôdu lesa, objavili sa predo mnou rodičia. Matka bola celá bledá a chvela sa, hoci na sebe mala veľký sivohnedá kožuch. Otec mal zjazvené ruky, skoro až do krvi. A v pravej ruke držal brokovnicu. Horúcou od výstrelov. "Choď domov chlapče." Vletel som rýchlo do baráku a s plačom som vpadol do svojej izby, ktorý som zamkol na tri západy. Nemohol som celú noc spať, rovnako ako moji súrodenci. Nedokážem si ani predstaviť, ako vydesení boli, keď zbadali aj takého skeptika, ako som ja, posraného strachom. Chvíľu ešte trvalo, kým rodičia došli domov. Počul som, ako sa smiali. V tom veku mi nedochádzalo, že si zo mňa len vystrelili. Druhý deň v škole som každému rozprával o tom, čo sa stalo mojim rodičom a hádam, že polovica tých detí tú noc nespala. V tej dobe sa stali tieto povedačky veľmi populárne a deti sa vyhýbali lesu ako čert krížu. Keď už sa ale dostali dostatočne blízko, len pozerali do jeho hĺbky a ukazovali si prstom. "Je tamto!" "Nie tamto!" "Má veľké žlté oči!" "A čierne rohy!" Detská predstavivosť rodila každý deň nové príšery, väčšie, zubatejšie a desivejšie než deň predtým. Niekto dokonca rozniesol aj klebetu o tom, že mu monštrá zabila babičku. Pre každého vyzerali inak, pre niekoho to boli bytosti podobné človeku s bielou kožou a čiernymi očami, niekedy zase niečo ako veľkí čierni medvede sa šialenými červenými očami, temné tiene s rohmi, ježibaby, pre niektorých ľudí zase chodiace mŕtvola sestry s neprirodzene dlhými údy a zlomeným krkom. Každý mal v hlave svoju vlastnú interpretáciu oných príšer, ale všetci sa zhodli na tom, že im budeme hovoriť Oni. A Oni mohli byť úplne čokoľvek. Povedačky boli tak populárne, že ich začínali využívať aj rodičia. Keď nechceli, aby deti niekam liezli, povedali, že to je miesto, kde sú Oni. Naši rodičia to zneužili tiež, tentoraz kvôli našej stodole. Neviem, čo tak strašne dôležitého tam rodičia zhromažďovali, ale brali to smrteľne vážne. Stodola bola každý deň zatvorené, okná zabarikádovaný a otec tam chodil len v noci, keď sme spali. Nedozvedel by som sa to, keby som sa raz neprebudil kvôli zlému snu. Bavil som sa o tom v škole aj roky potom, čo mánia ohľadom lesa upadla. S priateľmi sme prišli na hŕbu teórií. Od skladovanie alkoholu po pestovaní marihuany, čo bolo v tej dobe veľmi populárne. Spomínam si aj na to, že keď sme boli malí, niekto prišiel s tým, že otec chodí do lesa s ostatnými ľuďmi z dediny zabíjať tie netvory a potom ich zatváral do stodoly. A keď sa potom pridala ohováranie o tom, že z nich robí mäso a predáva je pre dedinu, strhla sa v škole masová panika a decká aspoň rok nejedla nič iné ako chleba s maslom. O roky neskôr, keď som slávil 15té narodeniny, som pri upratovaní po oslave pomáhal mame s otcom umývať riad a len tak okrajovo sa ma pýtali. "Pamätáš sa na ne?" Nadvihol som obočie. Ako si mohli myslieť, že som na to zabudol? "Jasne, decká zo školy z Nich majú dodnes problémy so spánkom." Mama s otcom vyzerali celkom pyšne a trochu stíšili hlas. "Vieš, po otcovi pri prechádzke skočil mýval a podriapal mu ruky, tak sme si povedali, že by bola celkom sranda vás postrašiť. Nevedeli sme, že to bude mať taký efekt. " Spoločne sme sa porozprávali o tom, aké všetky šialené historky vďaka tomu vznikli, a smiali sme sa celý večer. Tú noc som spal veľmi pokojne a na nie na dlho zabudol. Samozrejme sme tému Detské historky vyťahovali pri dedinských tancovačkách a narodeninách a brali ich ako povznášajúci vtipný element na pobavenie, ale rovnako som pri nich mal taký zvláštny mrazivý pocit. Už dlho nebývam na rodnej farme. Som celkom rád, že som neprebral žezlo po otcovi a nebol farmárom. Presťahoval som sa do mesta, ale aj tak som sa rád čas od času pozrel na vidiek. Prechádzal som okolo dediny, v ktorej som strávil detstvo, skoro každý víkend, keď som jazdil za priateľkou a vždy som mal tie zmiešané pocity.

Slnečné dni plné smiechu sa miešali s nocou, ktorá pre mňa bola väčšinu mladosti symbolom desu a katatonického strachu. Bolo pre mňa ťažké zaspávať, keď som hneď oproti posteli mal okno, cez ktoré som videl na severnú stranu poľa. Na les. Ale teraz, keď som dospelý, ma už les toľko nezaujíma. Väčšia záhadou pre mňa bola stodola. Často som sa po nociach budil zo snov, kde stojím pred stodolou a snažím sa ju otvoriť, zatiaľ čo za dverami počujem, ako na mňa Oni vrčí a vydávajú dávivý zvuky. Prebúdzal som sa so studeným potom na čele a búšiacim srdcom. Nemohol som to ďalej vydržať, tak som jedného dňa vzal auto a išiel som sa pozrieť do svojho rodného domu. Keď som dorazil na miesto, schmatla ma nostalgia a smútok. Pole, ktoré otec tak starostlivo obrábal, bolo porastené burinou a kam až som dohliadol, boli krtince, ktoré by boli pre inak fungujúcu osiate polia skazou. Všetko bolo tak opustené a zašednuté. Tieto oblasti vždy stratí svoju iskru, keď sa odsadia rodiny odsťahujú. Lesu na severnej strane poľa som venoval jeden pohŕdavý pohľad pred tým, než som sa vydal smerom ku stodole. Prvá vec, ktoré som si všimol, bol ten fakt, že bola stále zamknutá. Nemal som kľúč, ale rodičia už som dávno pochoval a súrodenci býva v úplne iných častiach štátov, takže nebude nikomu vadiť, keď otvorím dvere násilím. Vzal som krompáč, ktorý už tu ležal pokrytý burinou niekoľko rokov, očistil som ho a začal som ním rozsekávať ťažké drevené dvere. Boli odolné a až prekvapivo hrubé, ale nakoniec sa mi podarilo urobiť dostatočne veľkú dieru na to, aby som ju pretiahol aspoň hlavu. Odhodil som krompáč na stranu a búšiacim srdcom som sa skrčil k diere, aby som sa po tých rokoch konečne pozrel dovnútra. Zamrazilo ma. Po celej stodole boli hromady ľudských kostier. Ešte v pôvodnom oblečení. Boli to rodičia z dediny. A hneď prvý z kraja ležali na zemi moji rodičia. Matka v šedohnedom kožuchu a otec s brokovnicou v ruke.