Bezpečné miesto - Creepypasta

Už sa doma necítim bezpečne.

Určite nie som jediný človek na svete, ktorý to takto má. Nie som jediné dievča, ktoré má otca, ktorý ju mláti. Nie som jediné dievča, ktoré má mamu alkoholičku. Nie som jediné dieťa, ktoré hľadá bezpečné miesto, kam sa schová pred realitou.

Niektorí hľadajú únik na dne pollitra piva, niekto v cigaretách a drogách. Mojím úkrytom sa stala knižnica. Zniem asi trochu zvláštne, ale nikdy v živote som sa necítila tak dobre, ako v knižnici. Príjemní ľudia, očarujúce ticho a hlavne množstvo kútov, kde sa môžete schovať a čítať až do záverečnej. Medzitým sa dokážete úplne odpojiť od reality, nevnímať si čas, ktorý sa vám prelieva medzi prstami. Ste tu len vy a vaša kniha, v ktorej sa strácate, zoznamujete s postavami a zažívate dobrodružstvá, o ktorých sa vám môže len zdať. A samozrejme nemusí ísť len o fantasy, jazdenie na drakoch a bojovanie s démonmi. Môžu to byť obyčajné dobrodružstvá. Ako večera s imaginárnymi milujúcimi rodičmi. Bolo mi vždy dobre, keď som sa nemusela vyrovnávať s realitou a len sa túlať v príbehoch. Rodičia si často ani nevšimli, že som zmizla. Nevedeli by, kde som. Nikomu z nich som nepovedala, kam chodím. Nechcem, aby vedeli o mojom úkryte.

Jedného dňa, keď som sedela ako vždy na severnej strane knižnice, za mnou prišla jedna z knihovníc. Bola to istá starenka, ktorá tu pracuje skoro celý život. Nepočuje na jedno ucho a pamäť má už trochu opotrebovanú, ale na mňa si pamätá. Poznala som ju, a ona poznala mňa. Bola som v knižnici najznámejší a najčastejší návštevník. "Zlatíčko? Máš chvíľku? "Usmiala sa na mňa a ja okamžite odložila knihu. Samozrejme som nezabudla na záložku. "Iste, čože potrebujete?" Oplatila som úsmev a uvoľnila som jej miesto na kresle. Slušne ho ale odmietla a namiesto toho mi rukou kývla, aby som ju nasledovala. "Chcela by som ti niečo ukázať." Väčšinou, keď toto hovorila, zaviedla ma k novo dovezeným knihám, nad ktorými sa vždy jej starecká tvár akoby rozžiarila radosťou, ale tentoraz vyzerala vážnejšie. Viedla ma medzi poličkami na knihy pre deti až k odbornej literatúre, kam ako už z vlastnej skúsenosti viem, nikto veľmi nechodí. Došli sme až na kraj obrovského oddielu a zastavili sa pred nenápadnými dverami, ktoré na sebe mali veľkú žltú výstražnú ceduľu s nápisom "Vstup len pre zamestnancov".

"Allie, chcela by som ti niečo dať, ale nesmie to nikto vidieť. Akoby to neexistovalo. Rozumieš? " Poslušne som pokývala hlavou, ale na tvári som mala rozpoltený výraz. Čakala som, že dostanem nejaké špeciálne členstvo, že ma bude chcieť zamestnať ako knihovníčku a vybrať mi z kumbálu, ktorý za dverami bol, nejaké zakázanej knihy. Ale ona len vytiahla z vrecka strieborne sa lesknúci kľúč, vtlačila mi ho do dlane so slovami; "Buď tam ako dlho chceš, len za sebou zamkni. Na tri západy. "Narovnala si okuliare na nose. "Nech ťa nikto nevidí drahá, inak ti budem musieť kľúčik odobrať." "Čo tam je?" Naklonila som hlavu na stranu a hľadala v jej očiach odpoveď. "Uvidíš." Mrkla na mňa, otočila sa a tak, ako sa objavila, tak zas zmizla. Ja som len stála v prázdnom oddelení s kľúčikom v ruke a váhala som. Hlavou sa mi preháňali všetky možné scenáre, ktoré som poznala z kníh - možno mi dala kľúč od miestnosti, kde ma zamkne a ja tu zostanem, kým neumriem od hladu, alebo sa nezbláznim. Možno toto nalíčil môj sadistický otec a čaká tam na mňa, aby ma zmlátil bez toho, aby na neho susedia z vedľajšej izby volali políciu. Možno tam bude kult, ktorý si ma vyžiadal, aby som sa k nim pridala.

Nakoniec som sa nad svojou hlúpou fantáziou musela pousmiať - ak budem príliš dlho rozmýšľať, svoju šancu na zistenie toho, čo za dverami je, prepasiem. Kľúč krásne vkĺzol do zámku a po otočení som počula, ako vo vnútri mechanizmu niečo povolilo, a dvere sa otvorili. Vkročila som do tmy a rýchlo za sebou zavrela a zablokovala dvere, presne podľa inštrukcií. Chvíľku som márne nahmatávala spínač svetla, a keď som ho konečne zapla, odhalilo sa mi dlhé točité schodisko do pivnice knižnice. Zovrelo sa mi hrdlo úzkosťou, nikdy som nemala rada tieto stiesnené priestory. Zvlášť točité schodiská. Sú vždy také mätúce a nekonečné, ako by ste chodili v špirále a nemohli sa dopátrať konca. Každopádne som prekonala svoj strach a vydala sa dopredu. Chodbou sa ozývalo tiché klopanie podrážky mojich topánok, ktoré neskôr prešlo v príjemnú hudbu. Nastražila som uši a spoznala som, čo to je. Niekto hrá na klavír. Hnala som sa ďalej a ďalej, kým som nevidela jemné oranžové svetlo, ten typ farby, ktorú má knižnica v zime, keď sa topí v krbe a všade je útulne a vy môžete popíjať horúcu čokoládu, od ktorej vám nie je zle a jazyk nie je celý spálený. Akonáhle som dorazila na určené miesto, brada mi poklesla úžasom. Predo mnou sa rozkladali stovky metrov, ak nie kilometrov malých aj veľkých políc, ktoré boli celé preplnené knihami. Všade boli priestory na sedenie, koberce, dokonca klavír, na ktorom práve hral tmavovlasý muž, a bolo vidieť, že je vo svojom živle. Akonáhle zbadal môj tieň, hru uťal a pomaličky sa na mňa otočil. Napodiv sa mu na tvári objavil milý úsmev. "Nový člen, že?"

"Um .. čo je toto za miesto?" Vykoktala som zo seba, stále fascinovaná krásou tejto zakázanej časti knižnice. Muž sa len unavene pousmial. Vyzeralo to, že toto nie je prvýkrát, čo toto zažil, a že to nechce zbytočne okecávať. "Nie je dôležité, čo je zač, ale čo v ňom nájdeš." Zdvihol sa od klavíra. "Ako sa voláš?" "Mary." Podala som mu ruku a on mi ju jemne stisol. Mala som z neho strašne zvláštny pocit. Mal neustále na tvári ten potmehúdsky úsmev a v očiach mu dookola pobehovali iskričky, akoby sa mal po mne každú chvíľu vrhnúť a roztrhať ma. Ale len pokojne stál na mieste a pozeral mi hlboko do očí. "Takže Mary, kto ťa sem poslal?" Spýtal sa ma s optimistickým tónom v hlase. Prehltla som a pohľadom prešla po jeho podivnej bledej koži. "Pani Connollyová." Odpovedala som sucho a pozerala som sa do hlbín knižnice. Zachytil môj zvedavý pohľad a len sa pousmial. "Chcela by si, aby som ťa tadiaľ previedol?"

Asi som nemala na výber, tak som kývla hlavou. Muž s potešeným výrazom vyrazil spoločne so mnou medzi nekonečné regály plné kníh. A keď hovorím nekonečné, myslím to doslovne. Aj po pol hodine vytrvalej chôdze som v diaľke nevidela koniec. Muž mi ukazoval knihy v policiach, ktoré už čítal a všimla som si, že ten zoznam bol až pozoruhodne dlhý. Bolo tiež vidieť, že má ku každej knihe hlboký citový vzťah, nad každou aspoň niekoľko minút vzdychal nadšením a ospevoval postavy, o ktorých hovoril trochu komicky ako o svojich "deťoch". Po ceste sme tiež narazili na aspoň tucet ďalších ľudí. Boli to väčšinou postaršie ženy a muži, sem tam dvadsaťročné študentky, ale môj osobne najobľúbenejší člen tajnej knižnice bol Carl, muž vo svojich šesťdesiatkach, ktorý sedel na vozíčku a s každým, kto okolo neho prešiel si chcel rozprávať. Vyzeral strašne šťastne, keď bol obklopený knihami, vyzeralo to, že zažíva najšťastnejšie okamihy svojho života.

Divný pocit z muža ihneď zmizol, keď som spoznala ľudí z knižnice. Boli to proste všetci knihomoľovia, ktorí jednoducho majú niekedy až nezdravú obsesiu s knihami. A ja som teraz patrila medzi nich. Keď som ten večer odchádzala a zamykala za sebou dvere s nápisom "Vstup len pre zamestnancov", cítila som sa šťastne. Mala som pocit, že som našla svoje miesto odpočinku a pokoja, kam sa môžem ísť každý deň schovať pred rodičmi a realitou. A tak začalo moje každodenné dochádzanie do tajnej knižnice. Každý deň, o tretej hodine poobede som sa stretla s klaviristom Allanom a Carlom ,spoločne sme čítali knihy, odpíjali kafe z automatu a keď bola núdza, poslali sme jedného z nás pre niečo na zahryznutie. Rozprávali sme sa tiež o svojich životoch a dozvedeli sa, že v podstate nikto z nás nevedie "na povrchu" zrovna šťastný život. "Knihomoľovia to asi majú holt v krvi." Poznamenal vždy so smútkom v hlase Carl a mi mu prikyvovali. Ale už nás to toľko netrápilo. Utápali sme žiaľ v knihách. Boli sme šťastní. Ako rodina. Vždy sme nabrali do košíka veľkú haldu kníh a priniesli si ju k nášmu stolu, a keď sme mali dočítané, vždy sme niekoho z nás poslali pre ďalšie knihy.

Jedného dňa bol rad na mňa. Vzala som spokojne košík a tlačila ho uličkami knižnice, vyberala zásadne knihy s peknými obálkami a hádzala ich na hromadu. Dnes som sa opovážila zájsť aj o niečo ďalej, než kam sme obyčajne chodili "na lov". Všetko sa zdalo v poriadku, kým som neucítila ten zápach. Bola to zatuchlina, ktorú som najprv prisudzovala starým knihám a tomu faktu, že sa tajná knižnica prakticky nachádzala v pivnici, ale čím bližšie som sa približovala k pôvodcovi zápachu, bol puch horší a horší. Takto knihy nevoňajú. Keď už som to chcela kvôli smradu obrátiť a vrátiť sa, kútikom oka som zaznamenala Betty. Betty bola jedna z členov knižnice , ktorej som sem tam nosila sušienky, bola to dobrá dáma. Bohužiaľ som za ňou prestala po nejakom čase chodiť, pretože bola ďaleko a ja som si radšej knihy čítala na svojom obľúbenom mieste. Teraz som si však všimla, že je s ňou niečo v neporiadku. Bola ku mne otočená chrbtom a hlavu mala položenú v rozčítané knižke. Pomaličky som k nej pristúpila a poklopkala jej na plece, aby sa prebudila, ale nereagovala. Obišla som ju a absolútne stuhla. Betty bola mŕtva. Doslova hnila na stránkach knihy, pri ktorej čítaní ju pravdepodobne ranila mŕtvica. Kožu mala fialkastú a napuchnutú a z úst jej išiel príšerný zápach rozkladu. Zdesene som chytila ​​košík a uháňala späť ku Carlovi a Allanovi. "Betty je mŕtva!" Zadýchane som sa u nich zastavila a popadávala dych. Na moje prekvapenie ale nikto z nich nezareagoval tak, ako som čakala. "Betty? Oh ... to je škoda .. bude mi chýbať. "Odvetil len Carl a vrátil sa na čítanie. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. "Robíte si srandu? To tu budete len sedieť? "Nasadila som naštvanejší tón a len na nich neveriacky pozerala. Len naklonili hlavu na stranu. "Čas sa o ňu postaral Mary, nejde predsa o vraždu, prečo teda vyšiluješ?" Otvorila som pusu a chcela niečo namietnuť, ale nakoniec som ju radšej zavrela. "Dúfala som aspoň, že je potrebné .. ja neviem, niekoho zavolať, aby ju odviezol k príbuzným, aby ju riadne pochovali a .. tak." "Ona žiadnych príbuzných nemá drahá. Prečo myslíš, že trávila svoj všetok čas tu dole? " Zmĺkla som. Chvíľku som len tak bezvládne stála na mieste a premýšľala, ale nakoniec som si sadla. Mal pravdu. Nebol to môj problém. Čas plynul a ja som to začala pomaly chápať. Dni sa mi zlievali do seba a tvorili jeden veľký časový úsek, pri ktorom som mala len nos zaborený v knihách a odtrhla sa od nich len kvôli jedlu, spánku alebo hygiene. Je tu raj. Tu dole bolo všetko potrebné, hlavne knihy. Hŕba kníh, ktoré len čakali na to, až sa do nich zase ponorím a stratím pojem o čase a realite.

Nebolo nutné sa vracať hore.

Keď som chodila pre ďalšie knihy, vždy som prešla okolo Betty. Samozrejme bola stále na rovnakom mieste, zakaždým ale mizla viac a viac, kým z nej nezostali len kosti. Niekedy som chodila ešte ďalej. Nachádzala ľudí v podobnom stave, pokrytých pavučinami, zabudnutých.

Všímala som si aj Carla a Allana. Obom prešedivené vlasy a tváre sa prepadli. Koža im bledla od nedostatku slnečného svetla a objavili sa na nej vrásky. Carl chradol. Aj ja som si všimla, ako som sa zmenila. Vlasy, pôvodne u ramien, mi narástli do polovice chrbta. Svaly pochabli a koža zosvetlala. Nemala som absolútne žiadny pojem o čase, ale bože, prečo by som mala mať? Raz som došla do rohu knižnice. Trvalo to dlho, ale uvidela som v diaľke malé pivničné okienko. Bolo maličké, sotva na pretiahnutie ruky. Otvorila som ho a zacítila som vôňu kvetov a čerstvý vzduch. Začula som vtáky.

Keď som sa po nejakej dobe vrátila, uvidela som opadané lístie. Vonku bolo tak chladno, zamračene a temne. Vedela som, že sa musím vrátiť. Vedela som, že tu nemôžem byť navždy. Ale kedykoľvek som chcela opustiť dvere knižnice, niečo ma ťahalo naspäť. Nedokázala som prekročiť prah a vydať sa na cestu domov. Takže som si sadla späť do svojho krúžku. Sadla som si vedľa starnúceho Allana a spiaceho Carla. Dúfala som aspoň, že spal. Vedela som, že sa musím vrátiť.

Vonku už padal sneh. Ale ešte nejdem. Prečítam si ešte jednu knihu. Možno dve. Môžem predsa odísť, kedy sa mi zachce.