YouTuberka Aida - Creepypasta

Boli to už asi tri alebo štyri roky, čo som ju prvýkrát uvidel. Bola krásna, múdra a aj vtipná, vždy vedela, čo povedať, mala nadhľad a kedykoľvek som ju zbadal a počul jej hlas, ten temný svet zmizol a rozplynul sa v prázdnote, čo som za sebou nechal. Boli tu len jej modré oči a žiarivý úsmev. Tak veľmi som ju miloval. A vôbec mi nevadilo, že som ju vídal na videách na YouTube.

Hovorila si Aida a nebola ako ostatné dievčenské vlogerky. Nemala stupídne make-up tutoriály, hovorila o svojom zaujímavom živote, hovorila o problémoch vo svete, o problémoch medzi ľuďmi. Bola tak múdra a vedela toľko vecí. Presedel som dlhé večery nad jej videami a len načúval jej hlasu . Všimol som si, koľkokrát sa zmieňovala o tom, ako ju ľudia opustili, pretože podľa nich bola čudná šprtka, čo sa stráni ľudí. Bolo mi jej príšerne ľúto. Keby vedeli, aká naozaj je, prosili by ju, aby sa na nich aspoň pozrela. Smutné bolo, že medzi nich spadali aj jej rodičia.

Ale taký svet jednoducho nebol. Uťahovali si z nej a nadávali jej, len pretože bola trošku iná. Postupom času som si všímal toho sklamania v jej očiach. Toho smútku v jej vždy veselom hlase. A neskôr som si všimol aj tých jaziev.

Mala ich po celom tele. A potom aj tie modriny, o ktorých som si pôvodne myslel, že sú cucfleky. Na niektorých miestach bola zaschnutá krv a hnisajúce rany. Jej oči stmavli. Videl som, ako sa smútok vnútri nich zmenil na strach. A ten na traumu. Jej hlas jej večne poskakoval a úsmev bol tak hraný, že ma bolelo sa na to pozerať. Niečo bolo s ňou veľmi zle. A ľudia, ktorí ju sledovali, si to všimli tiež.

"Všimli ste si tých jaziev?" "Jep, a čo tie modriny?" "Videli ste, ako sa jej klepali ruky?" Mali sme o ňu všetci strach. Ale všetky komentáre, v ktorých sa jej pýtali na to, čo sa jej deje, ignorovala. V každom videu sa menej a menej podobala sama sebe. Aida často v minulosti robila Vlogy vonku na záhrade alebo v lese, ale od tej doby, čo sa objavili tie modriny, nič také nenakrútila. Bola vždy vo svojej izbe, na posteli, upínajúc oči niekam za kameru. Vyzeralo to .. zvláštne. Akoby sa vôbec nesústredila na to, čo hovorí. Akoby to len z niečoho tupo čítala. Po pár týždňoch konečne urobila stream, kde rozprávala niečo o tom, ako sa ľudia nestarajú o životné prostredie. Nevnímal som jej slová. Pozoroval som len jej okolie a snažil sa zistiť, či na zázname nie je niečo podozrivé. Tiež som si všímal komentáre ľudí, ktorí vysielanie sledovali. Všetci vyzerali tak vydesene. A nebolo sa čomu diviť, všetci videli, ako sa triasla. Vyzerala vychudnuto. Ako anorexička.

"Ak si v nebezpečenstve, hraj sa so svojimi vlasmi." Napísalo akési dievča v chate a zrakmi skoro sto tisíc ľudí sa upreli na jej tvár. Len ďalej rozprávala, bohvie o čom a mala na tvári ten umelý úsmev, ktorý nám pár posledných týždňov ukazovala. A potom si začala na prst natáčať prameň vlasov. Chat začal šalieť. Všetci začali písať podobné veci, vedeli, že to všetko čítala, videli, ako očami prechádza po pravej strane mobilu a pozorne to číta. A týmto streamom to ešte len začalo. Ďalších niekoľko dní som ja a ešte niekoľko tisíc ľudí sledovali každé jej video, skúmali každú nezrovnalosť, každé podozrenie. Trebárs odraz na zrkadle, kde boli vidieť mreže na jej oknách. Alebo dvojitý zámok na dverách. Jej izby. Jazvy, škrabance a modriny sa len zväčšovali. A prišli prvé špekulácie o tom, že ju niekto drží násilím.

S každým videom sa tieto úvahy potvrdzovali. Ľudia si všímali Aidiných otlačenín na zápästí, ktoré vyzerali ako od pút alebo povrazu. Jedného dňa sa dokonca objavila s natrhnutou perou. Prestala odpovedať na komentáre a napísala správu len raz. Keď jej ľudia hovorili, že za ňou zájdu, aby skontrolovali, či je v poriadku. "Som v poriadku." Dostala zo svojich roztrasených pier. Jej trasúce sa ruky poupravili pozíciu kamery a v rohu miestnosti bolo vidieť povrazy. V jej očiach akoby bola vpísaná správa, ktorú nám chcela odovzdať. "Pomôžte mi." Neuplynul ani týždeň a ja som sedel v autobuse. Čím bližšie som bol k jej mestu, tým nervóznejší som bol. Len niekoľko kilometrov ma delilo od dievčaťa, do ktorej som bol bláznivo zaľúbený a ona to ani nevedela. Strach z toho, že ju sklamem bol väčší ako z toho, čo ma v jej dome čaká. Nechcel som nad tým ani premýšľať, aj keď som vzal do úvahy možnosť toho, že ju naozaj niekto drží v zajatí. Mala veľa ctiteľov, údajne aj chodili za ňou domov a prosili ju, aby s nimi išla aspoň na kávu. Neviem presne, ako dopadli, ale nikdy som nevidel, že by sa o tom, že niekoho má, zmienila. Často vraj boli až psychopatickí a jazdili za ňou z druhej strany krajiny, aj keď opakovane hovorila, nech za ňou nikto nejazdí. A teraz som medzi týchto ľudí patril aj ja. Nebolo to zrovna povzbudzujúce. Autobus sebou trhol a zastavil na opustenej zastávke, ktorá bola ani nie o ulicu ďalej ako Aidin dom. Hodil som si na chrbát batoh a vybral z neho nôž, ktorý som pevne stisol v ruke. Bol celkom ťažký na to, ako malý bol. Pevný kov. Ani neviem, prečo som si ho vzal, mal som jednoducho strach z toho, že tam niekoho má a ten človek nebude nadšený z toho, že mu niekto lezie do revíru. Zasunul som ho do vrecka a vykročil smerom k jej domu. Bol som pripravený. Za pár chvíľ som stál pred nenápadným radovým domom, postaveným z červených vypálených tehál. Nikdy by som netipoval, že tu býva niekto tak významný pre hordy ľudí z celého sveta. Záclony boli zatiahnuté. Nesvietilo sa. Dom vyzeral zvonku až podozrivo ticho, po chrbtici mi prebehol mráz, z ktorého sa mi urobila po celom tele husia koža. Pripadal som si tak malý v pomere s tým, čo sa vo vnútri ukrýva. Keď som pomaly vystúpal po schodoch k vstupným dverám, cítil som sa ako malé dieťa o Halloweenu, ktoré prišlo na prah toho desivého domu, ktorého sa bojí celé susedstvo. Prehltol som a zdvihol ruku. Tri údery na ťažké dubové dvere, tri duniace ozveny, nesúce sa rozľahlým domom ako hmla nad cintorínom. Po chvíli som počul to cupitanie. Tiché krôčiky, neisté, sprevádzané slabým stonaním. Zovrelo sa mi hrdlo, keď sa otvorili dvere. "Kto ste?" Bola to ona. Spoznal som črty jej tváre a jej modré oči. Jej drobné telo a pehu pod ústami. Vyzerala tak vydesene a slabo. "Kde je?" Vošiel som dnu bez vyzvania a inštinktívne vytiahol z vrecka môj nôž. Chytil som ju pevne za ruku a zacítil jej podliatiny. Celé jej drobné telo bolo pokryté modrinami a nezahojenými jazvami. "Kto? A kto ste ?! "triasla sa strachom a radšej mi odbočila z cesty, s vydeseným pohľadom visiacim na mojom noži. Len som išiel dopredu, po schodoch hore k jej izbe. Pripadal som si ako stalker, ale akoby som po tých stovkách jej videí poznal jej dom naspamäť. "Idem tomu hajzlovi, čo ťa tu drží, niečo povedať." Povedal som pevným hlasom, bol som až prekvapený, ako sebavedome som vyznel. Aj keď ma ťahala dolu a prosila ma, nech odídem, že tu nikto nie je, vedel som, že to hovorí len pre to, že keby ho vyzradila, zabil by ju. A preto som tu bol ja. Bol som vo vyššom poschodí a na konci chodby a som zbadal dvere do jej izby. Boli pokryté zámkami a reťazmi, zaklapnutými a zamknutými na dva západy.

A ešte niečo na tých dverách bolo. Škrabance od nechtov.

"Tak ešte raz ... kde je?" Otočil som sa k nej. Len sa vystrašene triasla a ťahala ma za ruku. "Prosím ... prosím, odíď. Hneď teraz za chvíľku sa objaví. "Upínala na mňa svoje mŕtve oči a naťahovala ku mne ruky.

Takže tu je. "Choď dozadu, HNEĎ!" Odstrčil som ju, nech sa ide schovať a pokračoval som ďalej k dverám. "PROSÍM! Choď preč! TAM NIE JE! "Kričala na mňa, ale zároveň sa odo mňa vzďaľovala. Len som zrýchlil a prišiel k dverám a začal odomykať zámky. Počul som, ako beží po schodoch dole celá vystrašená.

A potom sa zastavila. A ja som počul na schodoch oveľa ťažkopádnejšia kroky. Pritisol som sa chrbtom na dvere a čakal s nožom v ruke na človeka, ktorý tu väznil lásku môjho života. Nebudem klamať, srdce mi búšilo ako splašené, ale chcel som bojovať. Musel som bojovať. Namiesto neho ale zo schodov vyšla Aida. Jej tvár bola nehybná, zvraštená v katatonickom strachu. Pomalými krôčikmi mierila ku mne a Škubala so sebou, akoby v sebe držala nejaké pohyby, ktoré zúfalo potláčala. Naťahovala ku ma ruky a zase ich sťahovala späť. "A-Aida?" Nervózne som podišiel k nej a dotkol sa jej ramena. Triasla sa ešte viac ako pred tým. Keď som sa jej pozrel do očí, nespoznával som ju. Jej oči boli tmavé. A čoskoro stmavol aj svet okolo mňa. .... Ďalší. Ďalší muž. Nikdy to nie je žena. Zvláštne. Zavrela za sebou dvere na záhradu a nechala jeho bezvládne telo na hromade ostatných ľudí, čo sa snažili jej "pomôcť". Keby len vedeli, že to nejde. Vošla do domu a zadívala sa na seba do zrkadla. Jej temnejšej oči skĺzli na pery, ktoré sa jej skrútili do bizarného úsmevu. Pozrela sa na hodiny. Už zostáva len chvíľa. Pol minúty. Počítala až do konca. 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1 .... 0 Jej telo sa prudko prehol a ona zaskučala. To, čo bolo v nej, sa chcelo premene brániť, búchalo ju päsťami do tela a hrýzlo do jemnej kože, ale aj tak to prišlo. Temné oči znova nabrali nezábudkovo modrú farbu. Keď to bolo prvýkrát, bola tak zmätená. Pamätala si len, že bola v izbe, skladala si oblečenie a počula zvonček. Potom nastalo temno. A prebudila sa na verande, zamazania v krvi. Unavene sa odkrivkala späť do svojej izby a sadla si pred kameru. Pozrela sa na reťaze a povrazy, čo mala okolo seba. Preklínala samu seba, že sa zase zabudla priviazať, aj keď veľmi dobre vedela, že sa toto znova stane. Že jej znova prepne a jej telo bude ovládať úplne niečo iné. Sadla si teda do tureckého sedu a priviazala si členky pevnými povrazmi k posteli. Ešte raz siahla po Risperdlu, ešte raz skontrolovala, že mreže na oknách nie sú poškodené a dvere sú zamknuté. Potom zapla kameru. "Ahoj ľudia, tu Aida a vitajte u ďalšieho Vlogu ..."