Signál - Creepypasta

Vesmír je úchvatná vec.

Má taký upokojujúci účinok, keď si za letného večera sadnete na deku a len pozeráte na hviezdy nad vami. Uvedomíte si, že sú to rovnaké hviezdy, na ktoré kedysi pozeral aj Galileo Galilei, Shakespeare alebo Kleopatra, rovnaké hviezdy ktoré zažili najbrutálnejšie aj najkrajšie okamihy našich dejín, a teraz sú nad vami a plávajú potichu po nebi ako stratení pútnici. Potom si ale tiež spomeniete na to, ako je Vesmír obrovský, a že žiara, ktorú vidíte na tmavej nočnej oblohe, sú v skutočnosti milióny rokov staré lúče z obrovských, ticho umierajúcich hviezd, a zrazu si uvedomíte, že ako strašne malinký a bezbranní ste . Takže je pred nami otázka - Nachádza sa vo Vesmíre život, alebo sme v ňom absolútne sami? Obe dve možnosti sú desivé. Sú to krásne fantázie. Obrovský Vesmír, plný pohybujúcich sa planét, plný neobjavených rás a rastlín, úplne novej kultúry, ale zároveň aj nové nebezpečenstvá.

Hawking kedysi vyhlásil; "Čím som starší, tým viac som presvedčený o tom, že vo vesmíre nie sme sami. Raz možno zachytíme signál z planéty, ako je Gliese 832c, ale mali by sme si poriadne rozmyslieť, či chceme odpovedať. " Zastával sa domnieva, že ak niekde naozaj existuje mimozemský život a navštívi nás, nebude priateľský. Bude zmätený, rozčúlený, pripravený sa brániť, a my skončíme ako indiáni. Ale mne príde tá myšlienka iného života príliš úchvatná na to, aby som sa jej vzdal. Už ako dieťa som bol v izbe prilepený u kníh o Vesmíre a relácií o kozmonautoch. K 12. narodeninám som dostal ďalekohľad a aspoň pol roka som potom nespal a celé noci len skúmal hviezdne nebo. Som presvedčený, že snáď každé dieťa v mojom veku chcelo byť kozmonautom, bez ohľadu na pohlavie. Skoro každý by vám povedal, že chce byť buď vojakom, hercom, alebo kozmonautom. Bola to top trojka, z ktorej bohužiaľ po čase zišlo, pretože vekom si uvedomíte, že v živote to nie je tak jednoduché a väčšinou máte prostriedky maximálne na to, zaplatiť si kurz na čašníka.

Ale niektorí z nás sa svojho sna držali. Niekto to dotiahol k astronómovi, niekto k počítačovému špecialistovi v NASA. Ja som bol jeden z tých šťastnejších, čo sa dostali až na samotný vrchol a stali sa astronautmi. Už je to tretí týždeň, čo som s posádkou na ceste k Marsu. Môžete samozrejme povedať, že je to na Marse už ako na autobusovej zastávke, pretože tam lietajú skoro všetci, ale pre mňa je to obrovský míľnik môjho života. Dĺžka letu činí niečo okolo 200 dní, čo je dosť času na to, premýšľať nad vecami, ako je napríklad mimozemský život. Vzal som si so sebou na cestu aj nejaké knihy, hlavne moje najobľúbenejšie od Stephena Hawkinga, Stručnú históriu času, a aj napriek tomu, že milujem vykecávanie o čiernych dierach, viac ma fascinuje práve život mimo planéty Zem. Nechápete, ako nádherné a zároveň desivé to vo Vesmíre je, kým sa do neho naozaj nepozriete. Zatiaľ čo si posádka dopraje osem poriadnych hodín spánku, ja s termoskou kávy chodím po lodi a premýšľam. To strašné, mučivé ticho, vás k tomu po čase donúti a vy si potom myslíte, že ste blázon, pretože si myslíte, že počujete aj to, čo naozaj počuť nejde. Každé nepatrné šuchnutie, každý podozrivý zvuk v lodi. Začne vám to naháňať husiu kožu a trhať vám to nervy, pretože sa cítite znova malinký a bezbranní, rovnako ako v ten večer, čo ste sedeli pod hviezdnou oblohou a sledovali ste, ako umierajú hviezdy.

V takýchto situáciách sa snažím zabaviť. Čítam si, počúvam muziku, ale tieto veci vás po čase omrzia, bez ohľadu na to, ako zúfalí ste. Tak som začal hľadať na lodi niečo, čo by ma zabavilo. A po nejakej dobe som to konečne našiel. Na zadnej časti lode máme zariadenie, cez ktoré komunikujeme so Zemou. Áno, nejakú dobu trvá, než správa dôjde k NASA, a ešte viac, než oni vyšlú správu k nám, ale je to spoľahlivé a úplne dokonalé k môjmu malému experimentu. Cez lodný počítač som zariadenie odklonil od Zeme na druhú stranu, do Vesmíru pred nami. A rozhodol som sa do neho vyslať signál. Premýšľal som nad tým, čo tam vyslať. Koherentnú správu, alebo úryvok nejakého audia? Viem, že kedysi dávno niekto vyslal do Vesmíru song od Beatles, ale nikdy sa mu nedostalo odpovede. Možno preto, že Beatles sa už nedajú počúvať. Nakoniec som sa rozhodol pre jednoduchý pozdrav. Naťukal som ho do palubného počítača a chvíľku na neho nervózne pozeral, kým som nenabral dostatok odvahy na to, aby som ho konečne odoslal. Jeden klik a signál zmizol v hlbinách Vesmíru. Každý deň som chodil kontrolovať lodný počítač, ale vždy bola schránka na odkazy prázdna. Mrzelo ma to, ale upokojoval som sa tým faktom, že vedci sa o kontaktovanie mimozemského života snažili celé roky, takže bolo úplne jasné, že mne sa odpovede nedostane. Po pár týždňoch som na to so smútkom v srdci začal pomaly ale isto zabúdať. Venoval som sa iným veciam, písanie emailov pre NASA, čítanie Hawkingových kníh, posilňovanie, hranie hier s ľuďmi z posádky. Všetko bolo ako pri starom. Bolo 14. januára 2018, 03:48 po polnoci, keď sa kontrolný panel znenazdajky rozsvietil. Bol som v tej chvíli zrovna vo vedľajšej miestnosti a čítal si, keď som vonku zazrel zablikanie jasného bieleho svetla. Odložil som knihu stranou a opatrne sa rozhliadol okolo seba. Celá posádka už dávno spala a loďou sa nieslo to neznesiteľné ticho, ktoré teraz prerušovalo pravidelné pípanie, vychádzajúce z kontrolného panelu. Vyskočil som na nohy a okamžite som to šiel vypnúť, aby to nikoho nevzbudilo. Najskôr som si myslel, že ide len o oneskorenú správu od NASA, ale keď som sa pozrel do schránky, bola v nej jedna jediná položka bez adresáta. Otvoril som ju a predo mnou sa objavila jedna jediná veta. "Ticho, lebo vás začujú." Chvíľku som len paralyzovaný pozeral na text predo mnou a chvel som sa po celom tele. Skontroloval som približnú polohu miesta, z ktorého bola táto správa. Toto rozhodne nevychádzalo zo Zeme. Keď som ukočíroval moje roztrasené nervy a konečne odoslal správu "Kto?", Podišiel som pár metrov od panelu a poriadne sa nadýchol. Všetko toto mi prišlo príliš surrealistické na to, aby to bola pravda. Možno som námesačný, možno, že mi už z toho nedostatku spánku hrabe. Možno som príliš osamelý a niečo si vymýšľam. Schúlil som sa do klbka a celú noc som aj pri najmenšom zvuku nadskakoval. Keď ma ráno posádka našla, bol som premrznutý na kosť a pod očami som mal obrovské fialové kruhy. Okamžite ma poslali, nech sa prespím, ale veľmi dobre vedeli, že ja nezaspím. Nie teraz. Správu som vymazal, aby si ju nikto nevšimol. Nechcel som ich ničím vyplašiť, pre prípad, že to naozaj nebola moja halucinácia. O pár týždňov neskôr prišla ďalšia správa. Tentoraz neprišiel sústavný text, ale hromada random čísiel. Strávil som nad ňou celú noc, skúsil snáď všetky dešifrovacie metódy, ale na nič som neprišiel. Už som to chcel vzdať, keď tu zrazu ma napadla spásonosná myšlienka. Bol to kurz. Zadal som ho do lodného počítača, ktorý ho ihneď vyhľadal a natočil loď na jeho smer. Samozrejme som nemohol misiu prerušiť a vyraziť na úplne novú cestu do neznáma, bez paliva a jedla navyše, ale aspoň som chcel vyskúšať, čo by nás v tomto smere čakalo. Sadol som si k počítaču a pozrel sa, ako to vyzeralo na mape. Cesta ani nebola tak vychýlená z nášho kurzu, ale som nechcel riskovať. Rovnako som to ale nechcel vzdať, takže som zapol lodný radar. Po pár dňoch sa mi vrátil obraz toho, čo sa v tom smere nachádza. Neviem, čo to je, či sa radar pokazil, alebo sa vlny odrážajú od kozmického odpadu. Ale bolo to obrovské. Väčšie ako čo kedy veda zaznamenala. Väčšie ako planéty. Dosť veľké na to, aby sa to stalo hrozbou. Hawking mal pravdu. Mali by sme si dávať pozor na to, ako odpovedať. Ak vôbec nejako odpovedať. Mohol by nás totiž niekto počuť. A nemusí to byť nutne tá bytosť, ktorú kontaktovať chceme.